História Michaloviec
Prvými známymi usadlíkmi, ktorí zanechali trvalé stopy na území mesta, boli najstarší roľníci v tejto časti Európy, neolitickí tvorcovia východnej lineárnej keramiky. Od čias, keď sa usadili v riečnom ohybe na východnom svahu Hrádku, plynie už siedme tisícročie. Lokalita Hrádok je odvtedy pevne spätá s dejinným vývojom na území dnešných Michaloviec. Nevysoký vŕšok, chránený potokom Duša i vodnatejším Laborcom, poskytoval pravekým obyvateľom drevo, stavebný kameň, miesto pre polia, možnosť lovu i strategicky výhodnú ochrannú plochu. Neolit je tu zastúpený aj nadväzujúcou kultúrou bukovohorskou z konca 5. tisícročia pred n.l. Eneolit, čiže doba medená, je zastúpený tiszapolgárskou kultúrou, s dokladmi o diaľkovom obchode. Dobu bronzovú (1900-700 pred n.l.) pripomínajú kostrové hroby, predmety, ale aj zvyšky hutníckej trosky z jej staršieho obdobia, z mladšieho výrobky gávskej kultúry. Doba železná (1. tisícročie pred n.l.) je doložená zo staršej - halštatskej fázy mohylami a výrobkami ľudu kuštanovickej kultúry, z mladšej - laténskej keltskou keramikou a mincami. Dobu rímsku ( od začiatku do 4. storočia n.l.) reprezentujú výrobky przeworskej kultúry, z mladších období typická sivá keramika, kovové predmety, ozdoby a mince. Zo začiatku doby sťahovania národov (5. storočie n.l.) pochádzajú prvé nálezy súvisiace s príchodom Slovanov, tzv. keramika prešovského typu.
Ďalší rozvoj slovanskej osady ovplyvňovala vhodná poloha na križovatke vtedajších ciest, pri dôležitom brode. V 9. storočí bol Zemplín, teda aj osada, súčasťou Veľkomoravskej ríše.
)
V priebehu 12. storočia bola oblasť začlenená do uhorského štátu, čím sa stala majetkom kráľa. Začiatkom 13. storočia, v rámci presunu vlastníctva pôdy od panovníka k šľachte, sa objavujú mená prvých feudálnych majiteľov Michaloviec a okolia. Najvýznamnejším bol veľmož slovanského pôvodu Sobieslav, menšie majetky tu vlastnili aj Michal z Budína a Dominik Čák. Z manželstva Sobieslavovej vnučky Kataríny a Jakova z rodu Kaplon vzišiel rod neskorších Nagymihályovcov a z toho rod dlhodobých zemepánov Michaloviec, Sztárajovcov.
Najstaršími stavebnými pamiatkami sú základy predrománskej rotundy, architektúra nížinného, tzv. vodného hradu z 13. storočia, ktorú možno vidieť v jadre sztárajovského kaštieľa (dnes múzea) a rímsko-katolícky Kostol Narodenia Panny Márie z 13.-15. storočia. Prvý známy názov Michaloviec je zachytený v listine z roku 1244 ako Myhal, od roku 1284 s prívlastkom Veľký-Nogmihal. v roku 1773 je písomne zachytené už dnešné znenie Michalowcze. V 14. storočí je v Michalovciach doložených 5 ulíc, kaplnka, kostol, fara, škola, mlyny, ovocné záhrady a priľahlé osady. Vieme, že sa tu vyberalo mýto, pracovali remeselníci a konali sa týždenné trhy. V 15. storočí prikročili k spevňovaniu ciest cez okolité močiare, postavili pevné mosty. Michalovce získali právo usporadúvať dva výročné trhy. Od roku 1418 sa označujú ako mestečko (oppidum), sú centrom jedného zo štyroch slúžnovských obvodov Zemplínskej stolice, ktorý od roku 1773 nesie názov Michalovský. Naďalej si však zachovávajú poľnohospodársky charakter, hoci od 17. storočia sa už aj tu remeselníci združujú do cechov. V roku 1828 pracovalo už 49 remeselníckych dielní. V roku 1867 Michalovce dostali štatút veľkej obce a krátko nato sa stali aj administratívnym sídlom okresu. Výraznejší stavebný rozvoj tu nastal v 18. storočí a pokračoval v 19. storočí, keď vznikla dnešná hlavná ulica. Nové dopravné pomery po výstavbe železnice v roku 1871 umožnili mestu rozvinúť obchod s produktami poľnohospodárstva i rodiaci sa priemysel. V ďalšom období sa stalo nielen poľnohospodárskym, ale aj kultúrnym centrom Zemplína.